História

Najstaršia zachovaná písomná zmienka o obci Sielnica pochádza  z roku 1256 ako kráľovský majetok a súčasť hradného panstva Liptov kráľa Bela IV. na ťažko dostupných končiaroch Chočského pohoria. Starobylosť názvu  súvisí so staroslovienskym "sědlnica",  čo znamená osada  s trvalým obyvateľstvom. Do vlastníctva sielnických zemanov patrili aj Kvačany, Ižipovce, Prosiek, Matiašovce, Beniky, Brnice, ktoré sa v 13. storočí postupne vyčlenili z občiny Sielnice.

V roku 1463 získala od kráľa Mateja Korvína výsady slobodného mestečka - práva mesta, ktoré pomohli povzdvihnúť sebavedomie v boji proti útlaku a vykorisťovaniu. Pre ďalší rozvoj bolo najdôležitejšie oslobodenie od platenia mýta v okruhu 12 míľ od Sielnice. Najstaršia zachovaná pečať je datovaná rokom 1630. Jej symboly sa nachádzajú v súčasnom obecnom erbe. Hlavným zdrojom obživy bola roľnícka práca, ale postupne sa rozvíjali remeslá.

Známa bola výroba plátna, sanitry a piva. Trhové právo získala Sielnica 19. septembra 1839 od panovníka Ferdinanda V..  Konalo sa päť jarmokov ročne: "na Hromnice, na Oculi, 1. mája, na Jakuba, na Všech svätých ".  V roku 1921 vzniklo Podtatranské elektrické družstvo Potenciál. Liptovská Sielnica sa tak stala jednou z prvých elektrifikovaných obcí na Liptove. Elektráreň s turbínou umiestnili v budove urbárskeho mlyna. V roku 1929 založili Úverné družstvo "U Novákov". Štafetu kultúrnej práce po Spolku striezlivosti z roku 1845 a Čitateľskom spolku z roku 1871 prevzala Beseda (1919). Pracoval pri nej spevokol, divadelný, telocvičný odbor, odbor bábkového divadla. V čase Slovenského štátu musela zaniknúť, ale v jej činnosti pokračoval Miestny odbor Matice slovenskej a Združenie evanjelickej mládeže. V povojnovom období kultúrne dianie v obci zastrešila Osvetová beseda.

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia musela Liptovská Sielnica ustúpiť vodám priehrady Liptovská Mara. Asi dva kilometre severne od pôvodnej obce vyrástla nová, moderná Liptovská Sielnica. Je to jediná zo zatopených obcí, ktorá bola nanovo vybudovaná. Slávnostne bola otvorená v auguste 1974 pri príležitosti 30. výročia SNP.

Nie každá obec sa môže pochváliť takým počtom významných osobností, ktoré prerástli rámec pôsobenia a svojim dielom prispeli do celonárodnej pokladnice slovenskej literatúry, pedagogiky   a techniky.  Ich mená sú vydané v encyklopédiách literárnohistorického charakteru.

Kraj je preslávený nielen vodným dielom Liptovská Mara, ale je bohatý aj na kultúrne a cirkevné pamiatky.

Sielnica, ako mestečko s určitými výsadami, malo aj svoje pečatidlá so symbolmi. Na písomnostiach sa zachovali odtlačky z dvoch pečatidiel z roku 1630. Väčšia pečať obsahuje text: ANNO : DOMINI : 1630 : SIGIL : OPPIDI SIELNICE. V strede pečate je plasticky tieňované trojvršie. Nad každým vŕškom je suchý strom. Z kmeňa každého sa rozrastajú tri konáre, zakončené troma vetvami. Trojvršie prechádza dole do priehlbiny vyplnenej plasticky modelovanou architektúrou. Heraldik Jozef Novák označuje architektúru ako kláštor.

V roku 2004 požiadala Obec Liptovská Sielnica Ministerstvo vnútra SR jeho heraldickú komisiu o schválenie pôvodného erbu. Heraldická komisia pod signatúrou L-164/04 vyslovila s jeho obsahovou náplňou súhlas tejto podobe: v striebornom štíte tri zelené bezlisté stromy vyrastajúce z vysokého zeleného trojvršia preloženého striebornou budovou kláštora, uprostred strechy s ihlanovitou vežičkou a vľavo s pristavenou vežou. Od roku 2004 obec znova používa tento historický erb.